Ach ten intrák

Zážitky z internátu sú porovnateľné so zážitkami z psychiatrie. Dnes som si preto pripravil kratší článok o úžasných chvíľach, ktoré sa jednoznačne dajú zažiť iba na intráku.

 

To, čo sa mi podarilo zachytiť na tejto fotke by sa dalo považovať za vrchol kariéry hocakého fotografa, pretože táto kompozícia je nadpozemská.
Nadpozemská fotografia sa podarila zachytiť žiakovi menom Michal, ktorý slušne išiel zo školy do svojej internátnej izby. Keď vyšiel spoza rohu, uvidel osudovú kompozíciu.

Áno, fakt to len tak bolo všetko na zemi.

Kiež by to bolo falošné. Išiel som zo školy na intrák okolo druhej poobede a po vstupe na moju chodbu ma čakal takýto pohľad. Nikoho v tejto chvíli oči neklamú, naozaj tam je, to čo je. To, že si boty niekto odloží v kuchynke je ešte ako tak v poriadku, ale že na zemi nájdem niekoho slipy a vedľa toho misku s lyžičkou vnútri?  Akožéé, pár krát v živote som zažil brain freeze, že sa mi proste zastavil mozog. Teraz som asi 10 sekúnd len tak pozeral a absolútne vôbec nevnímal. Zažiť takéto niečo naživo je neopísateľné, preto prikladám foto.

 

Príbeh za tým môže byť aj taký, že niekto išiel do chladničky. Zrazu sa spoza dverí naňho vyvalila myš. Daný človek sa zľakol a dal si nohy na ramená, z ktorých mu padli topánky. Keď sa mu s nohami na ramenách nedarilo utekať, vyzliekol sa. Pomocou trenírok sa snažil s myšou bojovať, ale myš použila svoj ultimátnu schopnosť a hodila po ňom misku s lyžičkou. The End.

 

Chuligán

Mierumilovné poobedné čítanie knihy. Notebook položený na stoličke vedľa postele. Do izby vojde zbesilý záhorák a o stoličku zakopne. Notebook sa zošmykne a padá na zem. Buchol o zem. Začal vreskot. Odvtedy Záhoráka nikto nikdy nevidel.

 

V uteráku bez kľúčov na chodbe

 

Fakt asi vrchol rebríčka problémov na intráku. Ráno o pol siedmej sa idem sprchovať. V škole mám byť o pol ôsmej, takže času dosť. Užívam si rannú teplú sprchu. Keď už som krásny, voňavý, zabalím sa do uteráku a idem naspäť na izbu. Hmatám kľučku, mykám ňou, no nič. Dvere sa akosi nechcú otvoriť. RIP vravím si. Ja, v uteráku a sprchovým gélom v prievane, v decembri, na chodbe, odsúdený na státie pri radiátore. Takže, môj spolubývajúci už sedí v škole, ale ja v uteráku pobehujem po chodbe jak splašený zajac. Rozmýšľam. No, v uteráku asi nie je najlepší nápad ísť za týpkom do školy. Hmmm… Vravím si, buď tu zamrznem alebo sa stane zázrak a prežijem bez verejnej potupy. Počas týchto 30 minút strávených osamote na chodbe som sa naučil stepovať a tancovať, pískať Slovenskú hymnu a robiť presvedčivé zvuky orla. Už som rozmýšľal, že ako sa vyhovorím, keď vtrhnem v uteráku do školy. Potom ma napadlo veď pohoda čil. Okolo deviatej chodí vychovávateľka kontrolovať izby, či tam niekto neostal a tak. Supér, vonku December, tak reku sadnem si na radiátor a vyčkám 2 hodinky na vychovávateľku.

Šťastie v nešťastí, zjaví sa môj spolubývajúci, ktorý mi odomkne izbu so slovami ,, Sorry ” a v okamihu mizne na konci chodby. Neviem, ale myslím si, že si zaslúžim hlbšie ospravedlnenie. Nevadí, aspoň sa nemusím špacírovať nikam v uteráku okolo pásu. Všetko sa skončilo šťastne až na mierne prechladnutie.

 

 

Intrák je ako vividný sen. Neovládaš ho, no všetko si pamätáš a uvedomuješ.

 

 

 

Ostatní práve čítajú